28/12/2013

Story of my Life 3

Po niekoľkých minútach však už nevládzem ani plakať a tak otváram dvere kúpeľne a vraciam sa späť ku gauču, kde som sedela aj pred tým.. Je mi trochu zima, trasiem sa a z vlasov mi ešte stále sem tam kvapká voda. Sadám si na gauč, kde vidím deku a prikrývam sa ňou. Josha nikde zmizol a tak sa zababuším do deky a ľahnem si na gauč.. Po chvíli už nevnímam okolie ani zimu a bez slova zaspávam..

„Oci, poď sa na mňa pozrieť“ hovorím s úsmevom a ocko ku mne hneď pribehne.
„Čo je srdiečko?“ pýta sa s úsmevom, no v tej chvíli mu zvoní mobil a náhle musí odísť..
„Oci nechoď“ hovorím smutne a ťahám ho za ruku späť.
„O chvíľku som späť zlatíčko, neboj sa“ hovorí mi s úsmevom a rýchlo nasadne do auta. Ešte mi zakýva a odchádza z našej príjazdovej cesty.
Hrám sa teda sama, no po nekončenom čakaní ku mne príde mama s kamenným výrazom.
„Mami, čo sa deje?“ pýtam sa jej a ona ma objíma.
„Tvoj ocko.. Oon..“
„Čo je s ockom?“ pýtam sa a slzy sa mi tlačia do očí.
„Zabila som ho“ rozosmeje sa zrazu hlasno a škodoradostne..

„Niee, preboha, to by si neurobila!“ vykríknem zrazu zo sna a celá spotená sa zrazu posadím na gauči.
Nahlas dýcham, všade naokolo je tma, no zrazu vidím postavu, ktorá sa ku mne približuje a ja z plného hrdla zakričím.
„Christy neboj sa, to som len ja, Josh!“ zasvieti sa zrazu lampa pri mne a ja vidím vyľakaného Josha stojac predo mnou.
V tej chvíli si sadne vedľa na gauč a ja sa len ticho rozplačem. Opäť ma silno objíme a hladká ma po chrbte.
„To bude dobré.. Nič sa nedeje, len kľud. Bol to len sen“ snaží sa ma ukľudniť a ja som ho ešte silnejšie objala.
„Kde to vlastne som?“ pýtam sa ho po chvíli zmätene, keď sa trošku spamätám.
„Je to v podstate také moje kráľovstvo, o ktorom takmer nikto nevie.. Teda ty už áno.. Sem tam tu skúšame s kamošmi a niekedy, keď sa mi nechce ísť domov, prespávam tu“ vysvetľuje mi.
„Aha“ poviem sucho a tak trochu sa ošívam, lebo až teraz si uvedomím, že som v podstate nahá, teda keď nepočítam tú XXL mikinu.
„Prečo to pre mňa robíš?“ pýtam sa ho, keď mi podáva čaj.
„Pozri, si moja kamarátka.. Našiel som ťa stáť v daždi celú premočenú, úplne na dne.. Nemohol som ťa tam predsa nechať“ hovorí mi pokojne.
„Josh, pozri. Ja si to veľmi vážim, ale asi by som už mala ísť“ podávam mu šálku s čajom späť, potiahnem nosom a obzerám sa všade naokolo mierne dezorientovaná.
„Christy, počkaj!“ chytí ma za ruku a ja naňho škaredo pozriem.
„Prepáč“ zdvihne ruky na obranu. „Len som ti chcel povedať, že sú 3 hodiny ráno, takže ťa teraz nikam nepustím! A po druhé, tvoje veci sú ešte určite mokré.
„Nemôžeš ma tu držať“ namietam.
„To teda nemôžem, ale ja ťa prosím.. Neblázni, kam chceš teraz ísť?! Prosím, zostaň tu. Aspoň do svitania.. Potom môžeš ísť, ak budeš chcieť.“
Na chvíľu nastalo ticho a ja som sa zamyslela nad tým, čo mám robiť. Vedela som, že Josh má pravdu a domov teraz určite nechcem ísť..
„Tak fajn, máš pravdu“ vzdávam sa a sadám si späť na gauč.
Josh na mňa ticho hľadí a pravdepodobne čaká, či mu niečo poviem.
„Ďakujem“ hovorím a on sa pousmeje.
„Nemusíš mi ďakovať.. To je samozrejmosť.“
„Ver tomu, že pre mňa to samozrejmosť nie je.. Vlastne, ešte nikdy pre mňa nikto nič podobné neurobil“ zamyslela som sa a v tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi mi Josh pomohol. Už len tým, že ma zobral k sebe, nechal ma tu aj cez noc a nevyhnal ma.. Nič sa dokonca nepýtal, len ma ticho objal a ja teraz cítim, že som mu zaviazaná.
„Ale nepreháňaj.“
„Myslím to vážne Josh“ hovorím a on na mňa prekvapene pozrie.
„To vážne?“ pýta sa a ja len smutne prikyvujem.
„Christy? Povieš mi čo sa stalo?“ začína opatrne a úprimne? Čakala som, že sa ma to opýta.
„Chcem už odtiaľto vypadnúť“ zhrniem to.
„Veď po strednej môžeš..“
„V deň keď zmaturujem sa zbalím a odchádzam Josh. To je môj plán.. Niekam veľmi ďaleko, tam, kde ma nikto nepozná a kde môžem začať od znova.“
„Ale prečo chceš tak veľmi odísť“ vyzvedá a ja sa rozhodnem, že mu všetko poviem.. Dlhujem mu to a navyše.. Sme priatelia.
„Pretože tu nemám dôvod ostávať, vôbec nič ma tu nedrží“ hovorím a on sa pozrie do zeme.
„Vôbec nič? A čo tvoja mama, sestra, priatelia?“
„Moja sestra je v Londýne a vidíme sa minimálne, moju mamu už nikdy nechcem vidieť, pretože sa ani nikdy nespráva ako moja mama.. A priatelia? Nemám veľa priateľov.. Teda v podstate,“ odmlčala som sa na chvíľu: „len teba.“
„Neverím, že nemáš aj iných priateľov Christy“ krúti neveriacky hlavou.
„Nemám.. Buď sú to len moje spolužiačky či ľudia, ktorých poznám z videnia, no to nie sú moji priatelia. To, že si pozdravíme ešte neznamená, že sme priatelia“ vysvetľujem mu.


„A čo tvoja mama? Čo sa stalo?“
„Nechcem o tom hovoriť.. Ale po včerajšku u mňa klesla pod bod mrazu a už ani nemám potrebu ju vidieť.. Nech si robí čo chce, kde chce, s kým chce.. Ale mňa nech do toho neťahá a nech mi nehovorí, čo mám robiť a ako sa mám správať, keď ma to ona nenaučila!“
„Chceš mi teda povedať, že máš teda v podstate len mňa?“ pýta sa a pozrie mi do očí.

„Hmm.. Noo.. Vyzerá to tak“ hovorím mu zamyslene, lebo naozaj to teraz vyznieva tak, že mám len jeho.. Jediného kamaráta, ktorý mi teraz pomohol, čím mi vlastne napovedal, že mu na mne aspoň trochu záleží..

27/12/2013

Story of my Life 2

Ahoojte. Keďže som vám počas Vianoc nič nenapísala, tak vám ešte dodatočne želám pekné sviatky v kruhu ľudí, ktorých máte najradšej ;).


„Christy, mohla by si si v tej svojej izbe už konečne poupratovať? Vyzerá to tu ako po 2. svetovej vojne.“
„Ale čo, niekto prišiel domov“ pomyslela som si, no nemala som chuť ani odpovedať a tak som sa vyvalila na posteľ,  dala si slúchadlá a zapla nahlas svoju obľúbenú hudbu. V tej chvíli som sa dostala do úplne iného sveta a kútiky úst mi ťahalo do úsmevu. Nevnímala som nič na okolo a predstavovala som si ten najúžasnejší život, aký len môžem mať. A aj keď nezvyknem myslieť pozitívne, v týchto predstavách je všetko pozitívne, proste to tak musí byť.. Škoda, že sa sny nemôžu stať skutočnosťou..
„Christy, nepočula si?!“ strhne mi mama slúchadlá z uší a ja jej venujem škaredý pohľad.
„Nie nepočula som, mala som štuple v ušiach“ odvrknem drzo.
„Neštvi ma slečinka..“
„Som tvoja dcéra, nie len tak nejaká slečinka, pre tvoju informáciu.“
„Pre tvoju informáciu, nemusíš mi to pripomínať, ja som ťa totiž porodila zlatíčko, na to sa nezabúda!“
„Aká si zrazu milá“ hovorím ironicky a všetko vo mne začína vrieť. Mama sa doma ukáže raz za čas a keď už aj príde, tak mi začne rozkazovať a začneme sa len hádať.. Neznášam to! V podstate aj tá predavačka v obchode na rohu našej ulice, kde dosť často chodím na nákupy, pani Jonesová, vie o mne viac, než moja vlastná matka! Smutné..
„Prečo musíš byť vždy takáto drzá?“
„A ty prečo musíš byť vždy všade len nie doma?“
„Aby sme mali aspoň nejaké peniaze.“
„Vážne? Aby sme mali MY nejaké peniaze?! A kde sú potom všetky tie tvoje zarobené peniaze, hmm?? Pretože jediný, kto sa tu o túto domácnosť ako tak stará, som ja mama!“ hovorím nahnevane a po chvíli to prišlo. Niečo, čo všetko zmenilo. Nečakaná facka! Taká, pri ktorej ma až pichlo pri srdci. Jej ruku som ešte stále cítila na líci a potom prišla aj bolesť. Facka, po ktorej som si uvedomila, že tu už nechcem zostať ani o deň viac, dokončím školu, zbalím si všetky veci a vypadnem odtiaľto!
„Nečuduj sa potom, keď zo dňa na deň odídem“ povedala som ticho, no zároveň dostatočne hlasno na to, aby to zrozumiteľne počula, postavila som sa, vzala si mikinu zo stoličky a odišla som. Chvíľu za mnou ešte kričala, no ja som jej hlas už nevnímala. Po tej facke sa pre mňa jej hlas stal cudzím. Stala sa pre mňa osobou, ktorú som prestávala poznať.
Prešla som rýchlo cez cestu, zakývala som na šoféra, ktorý práve zatváral dvere autobusu, aby ma počkal a tak som rýchlo vbehla dnu a sadla som si na najbližšie sedadlo pri dverách, celá zadýchaná so slzami v očiach.
V tej chvíli som netušila kam vlastne idem, čo chcem teraz robiť.. Vedela som len, že musím niekam vypadnúť.

Cestou som teda sedela a sledovala ulice, ktorými sme prechádzali. Sledovala som ľudí, ktorí sa stretli a viedli medzi sebou veselé rozhovory.. Vonku po chvíli začalo pršať a tak som videla len padajúce kvapky dažďu, pomaly šmýkajúc sa po okne, jedna za druhou.
V tej chvíli som sa cítila ako úplný cudzinec v tomto meste. Mala som pocit, že sa tu zrazu všetko zmenilo. Ľudia, okolie a aj všetko ostatné. Nevedela som, ako tu dokážem zostať ešte ďalší mesiac a tváriť sa, že je všetko v poriadku..
„Asi to nezvládnem“ hovorím si a hlavu si zaborím do dlaní. Cítim sa tak osamelo a pritom je naokolo toľko ľudí.
Po príchode do Manchestru, som vystúpila v centre mesta. Dážď ešte stále neutíchol a tak som tam len tak stála s nasadenou kapucňou na hlave a sledovala som ľudí naokolo. Po chvíli som to už nezvládla a s rukami roztiahnutými som svoju tvár vystavila dažďu.
Bolo mi jedno, čo si o mne teraz ľudia myslia, ja som sa momentálne cítila na dne a takto som sa mohla snažiť aspoň trošku o to, aby som sa sústredila viac na dážď stekajúci mi po tvári, než na všetko ostatné. Teraz som kľudne mohla plakať, aspoň to nie je vidieť.

Po chvíli na mňa však prestali padať dažďové kvapky a nad sebou som rozmazane zbadala niečo tmavo modré, čo mi bránilo v pohľade na oblohu.
                                                                                                             Josh
„Si v poriadku?“ pýta sa ma zrazu známy hlas a ja si oči pretieram, aby som lepšie videla na osobu, ktorá mi zrazu dala dáždnik nad hlavu.
„Josh.. Jaaa... Čo tu robíš?“ hovorím prekvapená až tak, že habkám.
„Práve som šiel na autobus, keď som zrazu zbadal ľudí, ako sa za niekým stále otáčajú a tak som sa chcel taktiež pozrieť, no zistil som, že si to ty.. A čo tu robíš ty?“ pýta sa ma prekvapene.
„Jaaa... Ani sama neviem“ hovorím a v tej chvíli sa rozvzlykám a on ma len ticho objíme.
„Poď Christy, si celá premočená, musíme ťa trošku osušiť“ hovorí ustarostene a popri tom, ako ma drží okolo pliec ma niekam vedie..
Nenamietam, pretože v tej chvíli mi to je v podstate jedno.. Bolo mi úplne jedno, čo teraz bude nasledovať.. Začala som totiž strácať zmysel svojho života.. A v tej chvíli si človek uvedomuje, že čokoľvek sa stane, bude mu to jedno.. No tá bolesť z toho, že som dnes stratila ďalšieho rodiča pretrvávala a bolo to to jediné, čo som teraz cítila. Tou fackou u mňa skončila na celej čiare.. Ocko by ma nikdy neudrel. S ním som mala perfektný vzťah a jemu som mohla povedať čokoľvek.. No po jeho smrti sa všetko zmenilo. A aj mama..

Josh ma zaviedol do nejakej budovy, ktorá síce zvonku vyzerala ako nejaký starý ošarpaný dom, no zvnútra bol aj zariadený.. Nie nejako špeciálne, len také základné časti nábytku ako posteľ, skriňa, gauč.. A bicie. Počkať, bicie?
Posadil ma teda na gauč a po chvíli mi doniesol uterák.
„Napravo druhé dvere, tam nájdeš provizórnu kúpeľňu.. Choď sa trošku osušiť“ hovorí mi a ja len ticho vstávam a idem tam, kde mi povedal..
Neisto som otočila kľučkou a vošla som do miestnosti, kde bol záchod a sprchovací kút, no vyzeralo to tam tak, akoby sa tam niečo prerábalo..
Zavrela som teda za sebou dvere a zhodila som zo seba všetko oblečenie a osušila som sa. Bol tam aj nejaký menší radiátor a tak som si tam zavesila veci. Na stene visela nejaká stará veľká rozťahaná mikina a tak som si ju obliekla naholo, keďže všetko bolo mokré a pozrela som sa do zrkadla..

„Kto vlastne som? Čo mám robiť so svojím životom?“ pýtam sa svojho odrazu v zrkadle pričom si utieram svoje slzy do rukáva a nemôžem prestať vzlykať.

19/12/2013

Story of my Life

Ahojte :). Takže po dlhšom odmlčaní som sa konečne dokopala k napísaniu nového príbehu, teda k jeho úvodu. Takže dúfam, že sa bude páčiť a sľubujem, že sa už polepším a budem pridávať častejšie :D Enjoy ;)


Takmer každý má vo svojom živote určité ciele, ktoré chce dosiahnuť, miesta, kam chce ísť. Niekto možno v živote dosiahne všetko čo si kedy prial, bol na miestach o ktorých iní možno len snívajú. A naopak niekto  len pláva životom a snaží sa prísť na to, čo v tomto rýchlom a uponáhľanom svete robí a nevie prísť na to, čo by so sebou mal robiť.. Ten druhý prípad by som mohla prirovnať hmm.. ku mne! O mesiac maturujem a ani zďaleka netuším, čo chcem robiť ďalej, kam chcem ísť. Rada by som s tým dokonca aj niečo robila, len neviem čo.. Možno by som teda aj vedela, len sa akosi neviem rozhýbať. Každý naokolo na mňa pozerá ako na blázna, dievča, ktoré nevie čo chce.. Žiaden Oxford či Cambridge, nechýba mi k šťastiu byť obklopená samými namyslenými ľuďmi.. Navyše je to veľmi drahé.. Keď tak rozmýšľam, nechcem byť ani lekárka, ani právnička. Vlastne som len malá osôbka, ktorá nevie čo chce a tak si momentálne chodí privyrábať do rýchleho občerstvenia ako čašníčka, aby mala aspoň nejaké peniaze. Nehovorím, že mi tam je najhoršie, ale nechcem tam zostať navždy. Táto práca je dobrá popri škole, no nie po škole, aby som tam bola od rána do večera a zarábala minimum. Rozmýšľam o tom, že sa po strednej zbalím a odídem niekam ďaleko, kde ma nikto nepozná a kde môžem opäť začať s čistým štítom. Tu ma už aj tak nič nedrží. Naši sa rozviedli ešte keď som bola malá. Ocko mi zomrel pred pár rokmi a s mamou sa nevídam až tak často, keďže je málokedy doma. Prečo? Ani sama neviem a viete čo? Asi je lepšie, keď to vedieť nebudem.
Kamarátky? Ani veľmi nie. Jedine ak pár známych zo školy a kamarát Josh s ktorým sa sem-tam stretnem a porozprávame sa o škole a tak..
Bývam v malom dvojizbovom domčeku blízko Mancherstru s mamou, teda vlastne sama, keďže ona doma ani nie je. Mám ešte jednu staršiu sestru, no tá sa presťahovala do Londýna a nevídame sa až tak často, takže mám „úžasnú“ rodinku ako ste si asi všimli!
Možno aj preto sa niekedy správam tak, ako sa správam, lebo ma nikto nenaučil správať sa tak, ako by som sa mala. Nikto mi nepovedal, čo by som v živote mohla robiť, na čo by som sa hodila. Nikto mi nepovedal, čo je alebo nie je správne.. Jediné čo viem je, že už by som so svojim životom mala konečne začať niečo robiť, lebo inak to so mnou nedopadne dobre..

Pri uchu počujem zvoniť svoj budík, rukou ho hľadám na nočnom stolíku a po chvíli konečne vypínam to neznesiteľné zvonenie. Nenávidím to ranné vstávanie! Otočím sa na druhý bok a ešte na chvíľu zaborím svoju hlavu do mäkkého vankúša pričom zvažujem, či dnes ísť alebo neísť do školy..
„Keby sa mi chcelo tak, ako sa mi nechce“ zamrmlem si popod nos a po chvíli zvažovania vstanem nedobrovoľne z postele.
Rozospato kráčam do kúpeľni, umývam si zuby a tvár si oplachujem studenou vodou, nech sa aspoň trochu preberiem.
Po chvíli sa vrátim do svojej izby, oblečiem si prvé, čo mi príde pod ruky, trochu sa ešte upravím a utekám na zastávku, ktorá je asi 5 minút od nášho domu. Nestíham ako vždy, no po ceste si ešte zapálim a rýchlym krokom sa presúvam. Raňajky nikdy nestíham, takže som to zvykla riešiť talianskym štýlom - cigaretka a káva, ktorú si ešte po ceste kúpim.
Autobus som stihla len tak tak, no keď som už nastúpila, tajne som aspoň dúfala, že budem mať nejaké to voľné miesto na sedenie, no keďže je pondelok ráno, tak je všetko plné a tak musím najbližších 20 minút stáť.. 
„No super“ pomyslím si a opriem sa o tyčku, ktorá je predo mnou. V autobuse vidím pár známych tvári, no všetkým len pozdravím ľahkým kývnutím ruky a neriešim ich. Momentálne sa mi s nikým nechce nejako vykecávať a popravde, nie som až taký komunikatívny typ osoby.

„Christy“ kričí niekto z diaľky, no ja to akosi nevnímam.
„Heey!“ chytí ma zrazu niekto zozadu za plece a predo mnou sa zjaví usmiata tvár.
„Emma!“ hovorím prekvapená, že ju vidím.
„Ahoj.. Pozerám, že ešte asi stále spíš“ uškŕňa sa na mňa a ja gúľam očami.
„Ako každý pondelok.. A inak prepáč nevšimla som si ťa..“
„Zase si v tom svojom svete?“ pýta sa ma zvedavo.
„Ako to myslíš?“ pozriem na ňu nechápavo.
„Ale to je jedno, kašli na to..“
„Hm.. Čo máme prvú hodinu?“ pýtam sa nezaujato.
„Myslím, že telesnú.“
„No zbohom“ zalomím rukami a začínam rozmýšľať nad tým, prečo som dnes ráno vlastne prišla..
A tak sa lenivým krokom presúvame do telocvični, kde sa má začať môj ďalší „úžasný“ deň v škole.

Po zdajúc sa nekonečnom dni som sa presunula do ďalšieho začarovaného kruhu menom „moja milovaná práca bez ktorej by som nemala ani libru“ a tak som sa prezliekla a vymenila som pani Stone za pokladňou. Dnes sme tu nemali až tak plno, čo ma aj potešilo, lebo mi ruky pri ťukaní do kasy nezhoreli, no na druhej strane som sa po pár hodinách začala nudiť a tak som si vytiahla svoj zápisník a začala som si doň niečo čmárať. A keďže som sa do toho už spomínaného čmárania trošku viac zažrala, nevšimla som si, že predo mnou niekto stojí a chce si niečo objednať.
„Prepáč, mohol by som si niečo objednať?“ pýta sa ma nejaký chalan a ja sa strhnem.
„Áno, jasné... Prepáč“ pozriem naňho ospravedlňujúco a zápisník rýchlo skryjem pod pult.
„Takže dal by som si...“
„Nech sa páči. Bude to 5 libier“ hovorím mu a on mi podáva peniaze.
„To je dobré. A mimochodom, pekne kreslíš“ povedal s úsmevom a pomaly odkráčal k východovým dverám.

Ja som za ním ešte chvíľu zízala, lebo doteraz moje kresby nikto nevidel a tak ma trochu prekvapilo, keď mi ich úplne cudzí človek pochválil.. „Nestihla som mu ani poďakovať“ pomyslela som si a zápisník som znovu vybrala.
                                                                        Christy